Vypla som tú rúru s jaternicami, keď som odišla z domu, alebo nie?
Na obed som upiekla jaternice. Vybrala som svoju na tanier a keďže manžel sa mal vrátiť asi o hodinu, jeho porciu som nechala v rúre, aby to mal ešte teplé. Najedla som sa, oblieka do športového úboru, skontrolovala som ešte raz rúru, či som ju vypla, zobrala som z garáže palice a išla som na svoju každodennú „nordic walkingovú“ 9 km túru. Príjemná hudba v ušiach mi určovala rezké tempo a napriek teplému počasiu som si vychutnávala tento úžasný pohyb. Myšlienky mi všelikde blúdili, až nakoniec, po polhodinovej chôdzi som sa opäť dostala k jaternici. Nie k tej svojej, ktorú som zjedla, ale k tej, čo zostala v rúre pre manžela. Ozaj, vypla som tú rúru? Jasné, že som ju vypla, veď som to kontrolovala! Ale, čo keď to bol len taký letmý pohľad a ja som si len myslela, že som ju vypla v skutočnosti som ju nechala zapnutú, aby mal manžel jaternice teplé. A už bolo po pohode! Nedalo sa nič robiť. Musela som sa vrátiť. Jasné, že som jaternice vypla! Na pochod s palicami som sa vybrala znovu a teraz už naozaj spokojná som si odkráčala naplánovanú trasu.
Nemám náhodou obsedantnú kompulsivnú poruchu? Psychológovia hovoria, že podobnými utkvelými predstavami, že je niečo zlé a musia sa vrátiť domov, trpí až 80% ľudí. Niektorým ľuďom táto porucha výrazne ovplyvňuje život, ale ja verím, že u mňa je to len prechodný stav. Veď to, že som zabudla niečo na sporáku, sa mi už viackrát stalo a nemala som nutkanie vrátiť sa domov aj napriek tomu, že to naozaj prihorelo, či až zhorelo!
Text a foto Libuša Sabová
